Ešte možno niekomu doznievajú v ušiach zvuky polyfónie, ktorá mohutne zaznela najmä počas dlhých diskusií o Iraku. Pričom táto forma už začínala byť typická takmer pri každom otvorenom bode v medzinárodných vzťahoch. No na rozdiel od Bachových majstrovských diel, táto polyfónia postrádala nevyhnutnú harmóniu, bez ktorej, aj pri urputnej snahe hráčov, pripomína hra len ladenie orchestra.
Rytmy bubna z KĽDR náramne pripomínajúce vojenský pochod prebúdzajú polyfonických „fajnšmekrov“ z ich opojenia a vedú ich k úvahám o tom, či nie je najvyšší čas začať s jednoduchšími, ale melodicky zreteľnejšími formami. Čakať, kým zaznejú tympany, by bolo viac ako hazardom. Na začiatok by vôbec nezaškodilo niečo jednohlasné (možno aj hlasné) aj preto, že času na komponovanie a nácvik je žalostne málo.
Bezpečnostná rada OSN už začína dávať dokopy noty pod autorskou taktovkou USA, ktorým mnohí často vyčítali časté snahy o sólo výstupy. Napriek vysokej šanci na spoločné a jednohlasné tóny, ktoré by sa dali považovať, keď nie za čiastkových úspech, tak aspoň za prielom v doterajšej komunikácii, otázne stále ostáva, či sa Kórea podľa nových nôt pustí s nimi aj do tanca. Isté však je, že ľuďom v KĽDR dlho do smiechu ani do tanca nebolo, nie je a asi ešte chvíľu nebude.